Narodil som v lete roku 1968 v Bratislave v nemocnici na Zochovej. Som prvorodeným synom v rodine technika a samostatnej referentky. Krátko po narodení ma rodičia priniesli do tehlového domu oproti železničnej stanici Petržalka. Kedysi patril majiteľovi Kovosmaltu, neskôr sa stal naším bydliskom na vyše 45 rokov. Okrem nás tam ešte bývalo mnoho iných rodín. Žil tam môj dedo, otec a ja.
Môj dedo bol automechanik, človek, ktorý veril v poctivé remeslo a prácu vlastnými rukami. Starú mamu si pamätám ako úradníčku na Národnom výbore v sociálnych službách. Budova NV stojí tiež dodnes oproti kostolu na Daliborku. Babka bola hlboko veriaca so silným sociálnym cítením. Otec bol televízny opravár, čo v čase nástupu masových médií znamenalo, že u nás doma bolo vždy rušno. Klopali susedia, známi aj neznámi a on s trpezlivosťou a úsmevom opravoval „telky“ kadekomu a hocikedy. Mama pracovala v knižnom vydavateľstve SPKK (Spoločnosť priateľov krásnych kníh). Vďaka nej som už od detstva vnímal hodnotu slova, príbehu a kultúry.
Hoci som na Kopčianskej žil len prvý rok života, často som sa tam vracal k starým rodičom. Moje detstvo sa odohrávalo v Petržalke, keď ešte mala svoj vidiecky charakter. Bežne sme liezli na stromy a hrávali sa na uliciach pred domom. Môj rajón bol medzi školou, bydliskom a starými rodičmi. Od mala ma fascinovalo sledovať rozmanitosť ľudských príbehov žijúcich v mojom okolí. Tu som poznal každého psa po mene.
Dnešné mestské časti v Petržalke sa síce volajú Dvory, Háje a Lúky, čo vyvoláva nostalgiu za časmi, kedy tam reálne boli veľké záhrady, ovocné stromy a voľné priestranstvá. Náš nekonečný svet hier, objavovania a slobody. Dnes z neho nezostalo takmer nič, no vo mne tieto spomienky stále žijú. Sú pripomienkou blízkosti a ľudskosti, ktoré ma dodnes sprevádzajú pri mojej práci a v živote.
Základnú školu som navštevoval na Jazmínovej, neskôr v Starom háji, kam sa škola presťahovala v rámci „asanácie“ starej Petržalky. Vyrastali sme medzi svetom, ktorý mizol, a svetom, ktorý sa práve rodil.
Po základnej škole rodičia rozhodli, že pôjdem na technické štúdium na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú Karola Adlera v Dúbravke. Mňa viac zaujímali ľudia, ich príbehy, motivácie, spôsob, akým spolu komunikujú.
Kariéru som naštartoval pri počítačoch a kopírovacích strojoch v Datasystéme koncom 80. rokov. V období spoločenských zmien som po „nežnej revolúcií“ vstúpil do súkromného sektora. V roku 1990 som nastúpil do spoločnosti Minolta. Prešiel som cez servis, obchod až po manažment. Viedol som tím, budoval vzťahy so zákazníkmi a učil sa, že za každým obchodom stojí predovšetkým človek. Tam som objavil čaro psychológie a začal ju študovať.
Neskôr som 4 roky pôsobil v spoločnosti Coface ako obchodný a marketingový manažér. Strategické rozhodovanie a práca s rizikom sa mi premietali do ľudských príbehov.
Obrat k sociálnej práci a pomoci druhým, zrejme dozrel naplno až tu. Popri kariére v obchode a manažmente sa vo mne postupne prehlboval záujem o medziľudské vzťahy, sociálne procesy a vnútorný svet človeka. Tento vnútorný posun ma viedol k tomu, aby som sa vrátil k štúdiu. Nastúpil som na Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety (2008 – 2013).
Po štúdiu som sa venoval sebareflexii, vzdelávaniu a hľadaniu mnohých nových kurzov a možností. Toto obdobie by sa dalo nazvať mojím osobným sabatikalom. Po návrate som ešte istý čas pôsobil aj v oblasti marketingu v spoločnostiach ONLINE TORO, či Capital System. Čoraz viac som sa chcel naplno venovať porozumeniu ľudských príbehov a sprevádzať ľudí v hľadaní cesty k rovnováhe a kvalitným vzťahom.
Po vyše 7 rokoch v biznis pozíciách vo vyššie uvedených spoločnostiach a QuadraSK a SHARP BSS nás všetkých zaskočila pandémia Covid19. Definitívne som pochopil, že biznis neprekročí svoje limity a ja sa chcem naplno venovať ľuďom a ich výzvam.
V roku 2021 som sa začal vzdelávať prostredníctvom Inštitútu Psychoterapie a Socioterapie. Absolvoval som 5 ročný výcvik, základný aj nadstavbový stupeň socioterapeutického výcviku akreditovaného MŠSR. V súčasnosti som už 3. rok frekventantom psychoterapeutického výcviku, ktorý je de facto celoživotným vzdelávaním akreditovaným PCE a odborne zastrešuje moje pôsobenie v socioterapii. Moja práca spája všetko, čo som sa počas života naučil: technickú presnosť, manažérsku skúsenosť, ale najmä empatiu, trpezlivosť a úctu k človeku.
Verím, že každý z nás má v sebe schopnosť zmeniť svoj život, niekedy však potrebujeme niekoho, kto nám pomôže znovu objaviť svoje vlastné zdroje.