Hľadal som v psychológii nejaký metodologický prístup, ktorý by podľa mňa najlepšie zodpovedal potrebám ľudí, ktorí vyhľadajú terapiu. Potreboval som sa oprieť o koncept, ktorý by bol dostatočne nápomocný a univerzálny. Najviac so mnou rezonuje Prístup zameraný na človeka. Skúsim priblížiť o čo ide:

Zdravé medziľudské vzťahy sú základom psychickej pohody, osobnostného rastu a schopnosti fungovania v spoločnosti. Sú dve základné teoretické východiská v socioterapii. V prvom rade je to prístup zameraný na človeka (klienta) označeného často anglickou skratkou PCA (Person-Centred Approach) a v druhom rade je to tzv. rogersovský prístup (Carla R. Rogersa (1902-1987)), ktorý stojí na základnej hypotéze, že v každom živom organizme existuje tzv. aktualizačná tendencia.

Je to vrodená tendencia organizmu rozvíjať všetky svoje kapacity takým spôsobom, ktorý slúži udržiavaniu alebo rozširovaniu organizmu. Hoci bol PCA pôvodne vyvinutý ako psychoterapeutický prístup, postupne sa aplikoval aj v iných oblastiach každodenného života. Významnú úlohu zohrávajú medziľudské vzťahy napr. vo vzdelávaní, manažmente, starostlivosti o deti a pacientov, či pri riešení konfliktov. Prax každodenného života ukazuje a opakovane potvrdzuje, že PCA je „univerzálny“ prístup všade tam, kde vstupuje jedinec do medziľudských vzťahov a kde od dobrých medziľudských vzťahov záleží, či zúčastnení ľudia budú úspešní, efektívni a spokojní. Tento prístup totiž nie je založený na používaní konkrétnych techník, návodov a rád, ale predovšetkým na osobných kvalitách terapeuta. Je to de facto spôsob bytia. Je možné povedať, že hlavným „nástrojom“ socioterapie PCA je samotný terapeut. Jeho empatický, prijímajúci a autentický prístup ku klientovi. Jeho otvorenosť a schopnosť byť sám sebou a prijímať klienta, takého aký je a byť s ním v jeho najhlbšej podstate.

Už viete, o čo sa pri našom stretnutí opieram ja a vy ak chcete, môžete sa oprieť o mňa.